Svätý páter Pio píše v liste svojej duchovnej dcére Raffaeline Cesarovej z 31. mája 1914 (Epistolario II., s. 100): „Nikdy by sme nemali ľutovať čas strávený na Božiu slávu a pre spásu duší. Taký čas nie je nikdy premárnený. Nemajte preto dojem, že ma oberáte o čas, pretože najlepšie vynaložený čas, ako som pred chvíľou povedal, je práve ten, ktorý strávime prácou na spáse a posvätení duší našich blížnych. A ja nenachádzam slová, ktorými by som mohol poďakovať dobrote nebeského Otca, keď ku mne privádza duše, ktorým môžem nejakým spôsobom pomôcť. Ó, áno! Kiežby sa nebu zapáčilo, aby som celý čas svojho života strávil v tejto svätej službe.“
Je to veľké povzbudenie aj pre nás kňazov, aby sme nikdy neľutovali čas strávený posväcovaním duší, ich sprevádzaním a pomocou a aby sme od nich rýchlo neutekali. Tak isto pre veriacich, aby Pán nebol odtláčaný na okraj života, ako doplnok, ako obmedzovač života, ale aby sa stal skutočným Bohom a Pánom života, ktorému patrí prvé miesto (porov. Dt 6, 4-9) a podľa ktorého je potrebné všetko rozlišovať (porov. 1 Sol 5, 21-22), zariaďovať a usmerňovať.
Pre všetkých, ktorí budú čítať toto duchovné povzbudenie a chceli by mať snahu darovať čas na Božiu slávu a spásu duší, s radosťou udeľujem +.
Pán farár IB
